päťročnica

trošičku oneskorene, o dva víkendy neskôr, ale predsa… mali sme stretnutie zo strednej školy, prvé "oficiálne". Zišlo sa nás skoro tridsať (z 36). Počasie nám prialo, popoludnie a noc sme trávili vonku, záhradka/terasa mini apartmánov chaty blízko Zemplínskej šíravy.

Chata ešte v rekonštrukcii, na začiatku nám robila spoločnosť skupinka majstrov ktorí dokončovali stoly a lavice v besiedke s veľkým krbom, a ktoré sme mali možnosť ako prví pokrstiť. Kvôli počasiu rekonštrukcia neprebehla a nemohli sme využiť spoločenskú miestnosť s krbom v príjemne chladenej pivnici.

Vidieť niekoho po istej dobe nebolo prekvapením, štefanské minizrazy udržiavajú aké-také povedomie. Vidieť niekoho po skoro piatich rokoch bol celkom silný zážítok, v dobrom slova zmysle. Pár ľudí sa bohužial kvôli povinnostiam či vzdialenosti neukázalo.

So všetkými som okrem pár viet či počúvania nehovoril dlhšie, snáď najčastejšie sa k ušiam nieslo ako sa darí v dokončovaní štúdia či práci, ako sme strávili päť rokov, ako sa meníme po tej či onej stránke, aké su plány do budúcnosti. Po západe slnka a kvôli prituhujúcemu chladu sme sa presúvali bližšie a bližsie ku krbom, stále sa pri nich držala stráž a obetavo nastavovala vlastný chrbát plameňom. Posilnení grilovanými klobáskami, špekáčkami a domácimi jaterničkami sme sa bavili, miešali v skupinkách a rozprávali.

Triedna medzičasom (4 roky, nie daný večer) odchovala dalšiu triedu, otázka akí boli v porovnaní s nami nemohla nepadnúť, na odpoveď si nepomeniem. 😐

Pri rozhovoroch s niektorými ľuďmi mi nedalo nespomenúť si riadnou dávkou nostalgie na uplynulé roky, na čas ktorý sme strávili spolu, prepadol ma pocit úzkosti a ztraty, pocit že som čas nevyužil ako som mohol, a na chvíľu asi klasická túžba vrátiť všetko späť, zachovať si však terajšie spomienky a vedomosti… Podobný pocit ako keď v detstve končili letné tábory, a posledný deň sme boli rozladení z návratu k všednému životu, z konca, z toho že sa už asi neuvidíme.

V pomaly riednucej skupinke sme sme sa presunuli k malému krbu, vyhrievali sa u ohňa, pozorujúc pomaly sa prebúdzajúci deň. Okolo piatej hodiny som sa trošku rezko zodvihol a zmizol zhodiť šošovky, čo asi zapôsobilo ako malý impulz a aj zbytok sa rozhodol sa trochu pred odchodom vyspať… Pár hodín spánku, upratať čo šlo, rozlúčiť sa so zbytkom, zase krátky pocit 'konca', cesta domov, v autobuse ešte pokec o nadchádzajúcom lete a dohoda na prípadnom nohejbale ak sa nám podarí stretnúť…

zopár fotiek